reklama

Novodobý Babylon

Slovenčina je dobrodružstvo, ponúka netušené zážitky. Akým jazykom to vlastne na Slovensku hovoríme, alebo aj hvaríme, ríkame, rečujeme, vyprávjame, hutoríme a bešedujeme?

Písmo: A- | A+
Diskusia  (5)
Obrázok blogu
(zdroj: js)

Vraví sa, že človek môže ovládať iba jeden jazyk – vlastný. Tými ostatnými môže nanajvýš výborne rozprávať. „Na Slovensku po slovensky,“ znel by bodrý národniarsky slogan. Horkýže po slovensky! A to je ako, prosím?

Našu dobrodružnú púť za slovenčinou sme začali na západnom Slovensku. V Pezinku, Modre a v Trnave ľúbia Bernoláka, či skôr lúbá. Hovoria tvrdo, najtvrdšie údajne v obci Majcichov. Vo vinohradníckych mestečkách pod Malými Karpatami je na zaujímavé výrazy bohatá najmä vinárska hantírka. Pravidelný stĺpik v novinách a jazykové okienko v mestskej televízii má v Pezinku lokálpatriot Lajo Slimák. V pezinčine začal písať preto, lebo „vačina z nás lúbi to naše fajné vínečko a posedzený f pivnyci a k temu nejaké tý fajnovosci v reči, makčene a vokáne vúbec nepatrá, “ vraví hrdý Pezinčan. V susednej Modre majú síce sochu Štúra na námestí, ktorú Ľubomír Feldek nazval príznačne – večný stopár, ale stredoslovenské nárečie je predsa len mäkšie a ľúbozvučnejšie ako jazyk tunajších obyvateľov. Trnavčania, to sú bíly andely - podľa tvrdého nárečia a dresov futbalistov. „Šecko, čo Trnavčan poví, nemá chybu, a aj to, čo chyby má, v konečnom dósledku nemá chybu,“ dozvedáme sa uprostred slovenského Ríma. Kameňom úrazu, že trnavčina nie je spisovným jazykom, sa údajne stal tvrdohlavý spor medzi skupinou nárečovcov nazývaných furtistami. Tí tvrdili, že furt - a nie porád - je to správne slovo. Porádisti však nechceli mať s furtistami nič spoločné. Ako to dopadlo? Kým sa preli a na smrť vadili, prišol Ščúr a zaľúbený do jazýčku Stredoslováčky Adelky presadil jazyk, čo je i včul spisovný.

SkryťVypnúť reklamu
Článok pokračuje pod video reklamou


Mäkké š je rarita

Na sever od Levíc a na juh od Kozároviec sa rozprestiera „čilejkárska“ oblasť. Ľudia tu namiesto teraz, hovoria čilej. Tak ako osemdesiatročná „čilejkárka“ Anna Maľová. „Iden hintan do kostola,“ vraví jedna z dvojičiek oblečených tak ako sa patrí – v kroji. Na posmech je vraj najmä vnúčatám. Veď v oblasti Hontu sa odjakživa zamieňalo m za n: antomobil, ďakujen, vien. A dnes? Čilejkárske nárečie chradne, odumiera s najstaršími obyvateľmi. Zo skutočného, každodenného života sa sťahuje do slovníkov, skanzenov, múzeí, zábavných relácií a krížoviek. V dedine Babina, vyháňajú chlapi z krčmy Babinka podguráženého štamgasta: „Choj pre pána Boha domov!“ Na stole pred sebou má každý pivo a poldecák, a k tomu mucholapku na dotieravé potvory. Lúčime sa po našom – dovidenia a krčma odpovedá: „Ako vieš?“ Cestou sa zastavujeme v Ostrej Lúke pri kaštieli, kde Ľudovít Štúr „randil“ s Adelou Ostrolúckou. Miestni hovoria čisto, tak ako sa patrí. „Musíme, veď Štúr našu reč uzákonil,“ vyriekne Štefan Kyseľ a popraví si čiapku s nápisom No problems! Za Zvolenom míňame auto v garáte, čiže v priekope. V Banskej Bystrici sa hovorí spevavo a krásne, a predsa spisovnejšie ako v okolitých dedinách. Prehupneme sa na mäkučký Ľiptov a stojíme v Švošove, neďaleko Ružomberka. Pre jazykovedcov je táto dedina na brehu Váhu vzácnou raritou. Len tu počuť mäkké š. Po starom však „šušle“ už len hŕstka najstarších obyvateľov. Aj Márii Pukajovej chvíľu trvá, kým sa preladí na nárečie, v ktorom prežila väčšinu svojho 94-ročného života. „Švet je ťeraz vyšpelejší. Mala som ošem detí, ani nevím ako, a to som svojho chlapa ani nahýho nevidela,“ povie veselo. V Hubovej, hneď za riekou, čo by kameňom dohodil, sa už hovorí úplne inak. Hubovania zbožňujú široké ä. Pozoruhodná rôznorodosť.

SkryťVypnúť reklamu
reklama


Fesť ľeje

V Martine je pre mladých všetko fest mäkké, a to fest montujú skoro do každej vety. O Martinčanoch sa povráva, že tak dôkladne mäkčia, až u nich v zime udržiavajú cesty snehové pľuhy. Keď je búrka, tak vonku ľeje a bľýska sa, tak ako pri našej návšteve. Už za kopcami na Orave sa hovorí inak, slovných skvostov je tam požehnane. No uznajte: popučená práška je zemiaková kaša. A tá výslovnosť! V Krivej nám miestny folklorista pri kostole zaspieval: „Mau som já fräjerku, bolo to ďieučätko, malo čierne oči jäko cigánčätko.“ V Trstenej už vraj hovoria „najkrajšie a najčistejšie na Slovensku,“ tvrdila presvedčivo pracovníčka informačnej kancelárie.

SkryťVypnúť reklamu
reklama

V Námestove na autobusovej stanici sa dozvedáme, že za Oravskou priehradou žijú už len Gorali. „Hovoria nárečím svojbytného etnika,“ tvrdí podnikateľ Marián Grígeľ, ktorý si splnil sen a vydal slovník goralčiny, aby podporil zachovanie jazyka na slovensko-poľskom pomedzí, kde v jedenástich obciach žije zhruba šesťdesiattisíc Goralov. A oni sebavedomo tvrdia: „Veď každý pozná našu hymnu: Guraľu, či ci ne žaľ.“ Goralskému nárečiu celkom nerozumejú ani Oravci. Tak každé tretie slovo, vychádza nám z malého prieskumu v Námestove. „S prekladom goralčiny je to ako so ženou – buď je pekná alebo verná, oboje naraz sa vylučuje,“ tvrdia goralskí chlapi. Pre lásku používajú výrazy – koxanie, alebo ľuboš, či lúbosť. V goralskej dedinke Suchá Hora, tesne na hraniciach s Poľskom, v karte, teda jedálnom lístku malej reštaurácie, objavujeme pozoruhodnú slovenčinu, ale aj netradičné jedlá. Maso na rôzny spôsob, strík biely a červený, rozpustnú kávu a pizzu s tatárskou omáčkou.

SkryťVypnúť reklamu
reklama


Šaľení Víhodňari

Na východ od Tatier až po Humenné sú Východniari, šaľení ako inak. Zvyšok Slovenska ich síce hádže do jedného vreca, ale nárečí je tu habadej. Spiš, Šariš, Zemplín, všade sa hvarí a rečuje svojsky a trochu odlišne. Sotáci v okolí Humenného povedia namiesto čo – so. Hovorí sa, že vtáka poznáš po perí, zato Východniara po prízvuku. Patrí k nim rovnako ako živelnosť a priebojnosť. Zaťahujú, a čo? V krčme ich hravo identifikujete podľa toho, že namiesto spisovného dve pivá si Víhodňar vypýta dva piva.

Nárečie je princípom stvorenstva v rozmanitosti,“ tvrdí jeden z najpopulárnejších národopiscov Ján Lazorík z Krivian. Jeho celoživotným úsilím je uchovať šarišský dialekt. Mnohí ho v tomto smere považujú za donkichota. „Žic znamená rečovac,“ deklaruje Ján Lazorík, ktorý nástojčivo hovorí len svojim jazykom a celý život bojuje proti ypsilonu. Tvrdí, že médiá vykresľujú nárečia ako prežitok, zaostalosť a nekultúrnosť Sám sa teda pýta, čo je kultúra, ak nie jazyk živší ako spisovný? Na peršim raze chcem, bi še utrimalo šarišské rečovanie,“ kričí na celý dom, lebo vraj nemôže hovoriť „cicho“. V prvom rade chce, aby sa uchoval šarišský jazyk, toľko preklad. Mladá generácia vraj už nepozná bohatstvo rodného nárečia. A to má šariština napríklad 23 výrazov pre slovo špinavý. Zafoľovani, zadubeni, zarepeni, zababrani, sčapani, sčaputani, sčuntani, zľustani, zaśviňeni, stitoľeni.... Šariština však prehráva. Mladí ľudia sa chytajú už len na pár slov, ktoré sme im dali v Prešove a v Košiciach prečítať. Používajú len zlomok z toho, čo im v reči zachovali predkovia. Agnesa Goboňová žije v Prešove, ale pochádza z Krivian. „Na úradoch hovorím len po slovensky, s manželom po šarišsky a s deťmi po slovensky, aj keď po našom vedia a občas sa pridajú,“ dozvedáme sa od našej stopárky. Pozoruhodné sú Košice a dnešný juhovýchod Slovenska. Patrili medzi kultúrne najviac rozvinuté časti bývalého Uhorska. Na báze nárečia z tejto oblasti dokonca vznikla dnešná spisovná maďarčina. A tak v Košiciach skôr ako rezké abovské nárečie, počuť kultivovanú maďarčinu, akou sa ani v Budapešti nehutorí.


ZSSR na Záhorí

Podobne ako kraj Východniarov, aj Záhorie je štát v štáte. Rýdza záhoráčtina je od Devínskej Novej Vsi až po Skalicu a na ľavom úpätí Malých Karpát, živšia ako živá. Je súčasťou záhoráckej identity, má hlboké korene. Ešte aj učiteľkám v škole vraj občas ulecí čo-to z neoficiálnej kuchynskej reči. Záhoráci sú na svoj jazyk patrične hrdí. Aj záhoráčtina ma svoje odtiene, dialekty. Inak vyprávjajú v Gbeloch, inak ríkajú v Holíči. A to nielen starí, ale i najmladší. Spisovštinu, čiže oficiálny úradný jazyk, si deti osvoja neraz až v škole. Po záhorácky sa naopak učia aj prisťahovalci, keď pričuchnú k miestnemu patriotizmu. Veď Záhorie sa už dnes hemží samými Paštikármi, čiže Blavákmi sťahujúcimi sa na vidiek.

Záhoráci majú aj jazykom bližšie k Morave. Nečudo, že ich Východniari už dávno prezývajú Čehúni. Aj oni sú vraj Východniari, ktorí nedošli do Prahy. Pre Záhorákov sú Stredoslováci a obyvatelia ďalej na východ zase bačaláci. A pritom, majú podľa jazykovedcov východoslovenská a západoslovenské nárečia spoločný pôvod.

„Keby Bernoláka o jeden hlas neprehlasovali, záhoráčtina by dnes bola spisovným jazykom,“ skalopevne presvedčivo hlása Pavol Nemec, po záhorácky Pala Nemec Lelin, známy hudobník z mesta Gbely, Jeho Tuč ho!, rozumej Mor ho!, obletelo na internete celé Slovensko. „Nedávno sme na Záhorí vyhlásili ZSSR – Záhorácku sebjestační svojpomocní republiky,“ vraví Pala Nemec. ZSSR má už svoju hymnu, vlajku i prezidenta. Recesia? Áno, aj nie. Chvalabohu, nejde o politiku, je to skôr kultúrna záležitosť, úcta k tradíciám.

Faktom je, že v záhoráckom nárečí je veselo. V Malackách nám neušlo, že mobilu sa najmä medzi mladými hovorí cihla. Ak niekoho posielajú do kelu, povedia di sa vyspat a slovami údivu môže byť aj rezké spojenie dzi do rici. Keď niekto otravuje, povedia mu čo sa ondzíš, a na koho sa hnevajú, ten schytá napríklad oslovenie ty hnoju. No, a keď v krčme v Gbeloch hľadala žena svojho muža a videla, že už má vypité, spustila rázne a pre nás nezrozumiteľne: „Ňigdo tu ešče nelapoce enem ty. Áááá....už je nota kúpená, ty jeden holdegróne nazaretský!“ V Kútoch sme sa zase dozvedeli, že Kúcani neznášajú, keď im v novinách hovoria spisovne – Kúťania. Chcú s tým hneď robiť porádky. A tie vtipy! Jeden za všetky: Na Záhorí v dedinskom rozhlase upozorňujú obyvateľov na miestnu slávnosť pod holým nebom - „Občaná očúvajte. Ak bé pršat, oslava nebé. Ak nebé pršat, oslava bé. Opakujem... Ak bé, tak nebé, ak nebé, tak bé.“


Jazykový zemepis

Nárečia slúžia aj ako svojrázne jazykové laboratórium. Na Horehorní sa chodí do susedov, a ak sa ide preč, ide sa het. Zrkadlo je na Zemplíne džveredlo a na Spiši špigeľ. Okolo Topoľčian vás pozvú núter, čiže dnu, a v Banskej Bystrici pôjdete namiesto von - vonku. A takto jedia na Záhorí – ím, ís, í, íme, íte, jedzá. V Nitre zase pallo myllo vella umývalla. Trnavčan je zásadne statok a nie odtiaľto, akoby chcel cezpoľným urobiť nápoky, čiže naschvál. Ak v okolí Piešťan nemáte na pivo, poščajte si od kamaráda. V Radošine by sa v tom priveľmi nehrabali, ale skôr čičrali. Na Zemplíne sú drobné peniaze čerčaky a stojaté vody ňečeče. V okolí Nitry namiesto ihly šijú šijačkou a svokre vravia švígr. Poštár je na Záhorí vankúš a piják smädný krk. Ale poézia nárečí tu zďaleka nekončí – na Ľiptove sú aj skaľi mäkké a v Trnave aj mačka povie mnau. Degeš je zase rezká nadávka, ktorú by v Banskej Bystrici preložili ako krepáň krepý. V okolí Brezna by vám za tento kompliment jednu chrapli. V Žiline by ste sa nemali predvádzať, ale prečečúrac. Ťarchavá žena v neďalekom Dlhom Poli je skrátka hrubá. V Hnúšti vypratú bielizeň nevešajú, ale kvačkajú. Na Zemplíne sú zemiaky bandurky, na Orave švábka a v Starej Ľubovni gruľe, inde krumple, zemnáčky a zemáky. Z východu je známa veta vodiča autobusu, keď sa rozbieha: Trimce še bo jecham. Prekrásne znie húp ma silno vo važeckom nárečí - hombaj ma tuhavo. V Zlatých Moravciach sa deti šmýkajú po šúchale, v Bratislave po šmýkalke a spisovne to robia po šmýkačke. Na západe Slovenska sú dety, uprostred deti a na východe dzeci. Mimochodom, vedeli ste, že slovenčina je jediným jazykom sveta, ktorý má dlhé ĺ? Iste nám všetci mĺkvo závidia. Najmä cudzinci sú z toho nešťastní. Slovenčina je pre nich ťažký oriešok. A nielen pre nich.


Čekuje, sejvujeme a printujeme“

Spisovná slovenčina je trýznená najmä v mestách, ktoré sú križovatkami ľudí a ich nárečí. Jazyk si každý nosí so sebou. A navyše, je tu reklama, internet, žargón tej-ktorej profesie. Mestá sú hotový Babylon. Hovorí sa v nich „po pansky“, ako by povedali ľudia na dedine. V Blave sa nehrajú (vyslov tvrdo) na slovíčka, néééé (dlhé). A keďže, len na východe žije viac Východniarov ako v Bratislave, často tu počuť oné dva piva, pod tu, namiesto poď sem alebo ta to tu neni normalne. Osobne chodím zásadne „pri“ Dunaj, takže zasvätení isto tušia, odkiaľ pochádzam.

Útočí aj angličtina. V kanceláriách sa netlačí, ale printuje, neukladá, ale sejvuje, nehľadá, ale čekuje a súhlasí sa jednoducho oukej. Po revolúcii bol odrazu každý druhý obchod butik. Dnes patrí toto francúzske slovo do nášho slovníka aj oficiálne. Mestá, ale aj dediny zaplavili markety, supermarkety a hypermarkety. Svoj jazyk majú internetoví užívatelia, blogeri a ľudia, čo často chatujú (čítaj četujú). Slovenčinu przní aj reklama: Vybaf to po telefóne, patríme xebe, pracie prášky na prádlo, a nie bielizeň. Úradný jazyk dostáva na frak aj zo strany médií a politikov. Spisovná slovenčina je pre niektorých moderátorov a ústavných činiteľov nedosiahnuteľná méta. Bohužiaľ, na Slovensku sa dnes hovorí všelijako, len nie bezchybne po slovensky. Nová generácia vyrastá na esemesekách a mejloch. Všetko je pre nich haluz. Slang im dovoľuje rozprávať tak, ako im rastie zobák. Máte niečo proti? Ak áno, ste pre nich jednoducho týpek.


Súkromný dialekt

Ako sa teda na Slovensku hovorí? Existuje jedna slovenčina, ktorou ľudia hovoria v súkromí. Je to ich nárečie, ktoré je v nich hlboko zakorenené. Predstavuje skutočný život jazyka ukrytého po spisovnou pozlátkou. Časom sa stalo skôr kuchynskou rečou, v ktorej si ľudia oddýchnu pri rozhovoroch s rodinou. Keď práve nepotrebujú používať oficiálny jazyk, nemajú dôvod nárečie opúšťať, aj keď ním hovorí čoraz menej ľudí. V princípe platí – čo dedina, to reč iná. Na Slovensku máme nesmierne bohatstvo - vyše tridsať nárečí.

A potom je tu slovenčina, ktorou sa ľudia vyjadrujú na verejnosti. Nie je vždy dokonalá, ale dá sa kultivovať rovnako ako pleť alebo postava. Jazyk, aj ten spisovný, si medzi ľuďmi razí svoju neoficiálnu cestu. Každý má svoj súkromný dialekt, ktorý o ňom veľa prezrádza. Aj preto platí – koľko nárečí vieš, toľkokrát si Slovákom.


Spisovný jazyk je vždy kompromis

Genetický kód našich nárečí je veľmi starý, siaha do šiesteho až siedmeho storočia. Súvisí s osídľovaním nášho územia. Náš jazyk sa vyvíjal prirodzeným spôsobom, nikto nám ho nevnútil. Slovenské nárečia dokazujú, že sme žili v kontakte s inými národmi,“ tvrdí profesor Pavol Žigo, vedúci nárečového oddelenia Jazykovedného ústavu Ľudovíta Štúra. „Keby sme chceli urobiť diferenciáciu slovenských nárečí vo všetkom – v samohláskach, spoluhláskach, slovách, skloňovaní, časovaní, slovnej zásobe – čiary na jazykovej mape by vyzerali ako tanier plný špagiet. Čo jav, to iná čiara. Je to bohatstvo našej kultúry, odkaz predkov.“ A aká je podľa jazykovedcov budúcnosť nárečí? „Sú pod silným tlakom, ale nevymrú. Nemôžete napríklad Záhorákovi povedať, že nebude bočka, ale kapusta. Ľudia sú na svoje nárečia hrdí,“ vraví profesor Žigo.

Jazyk je živý organizmus. Vyvíja sa a mení spolu s ľuďmi, ktorí ho používajú. Spisovný jazyk je vždy kompromis. „Čistokrvnou“ slovenčinou dnes však hovorí málokto. Istého času sa o to snažil politik Augustín Marián Húska. Jeho okrídlená slovenská svojstojnosť vošla do dejín. V minulosti puristi v snahe o očistu jazyka nahradzovali slová typu piano alebo klavír ľubozvučným slovenským výrazom prstohmatateľná zvukotruhlica, vreckovka mala byť nosotrelka alebo násopelník. Strážcovia čistoty jazyka sa činia aj dnes. Mnohí Slováci sa domnievajú, že žiadne nárečie sa nevyrovná tomu „ústavnému“, teda z produkcie Jazykovedného ústavu Ľudovíta Štúra. Z akéhosi popudu zavše menia pravidlá, takže Slovač sa mýli chtiac-nechtiac. Posilovňa je spisovne posilňovňa, vodítko na psa je po novom vôdzka, prechod pre chodcov sa správne povie priechod, kukátko na dverách je priezor, a čuduj sa svete - pohovka je po novom hovník. Takže, pozor na jazyk, aby ste si po ňom nešliapali. Ministerstvo kultúry totiž avizuje novelu jazykového zákona. Azda má pocit, že nikdy sa nekončiaci zápas o spisovnú podobu slovenčiny, prehrávame. Navrhuje preto skúšky zo slovenského jazyka a komunikácie pre štátnych zamestnancov a zamestnancov verejnoprávnych inštitúcií. A basta!

(js)

Juraj Sedlák

Juraj Sedlák

Bloger 
  • Počet článkov:  16
  •  | 
  • Páči sa:  0x

Freelance žurnalista, donedávna píšuci pre týždenník Žurnál. Hľadám si miesto na slnku. Momentálne slovotvorný a obrazotvorný v Indonézii. Zoznam autorových rubrík:  NezaradenáZAŽIVA v Indonéziipoe3písané pre Žurnál

Prémioví blogeri

Pavol Koprda

Pavol Koprda

10 článkov
Post Bellum SK

Post Bellum SK

74 článkov
Yevhen Hessen

Yevhen Hessen

20 článkov
Milota Sidorová

Milota Sidorová

5 článkov
Monika Nagyova

Monika Nagyova

295 článkov
reklama
reklama
SkryťZatvoriť reklamu