„Hej, gatotkaca, a vieš lietať?“ počul som včera na stokrát. „Učím sa. Už čoskoro,“ opakoval som presvedčivo, zopäl ľavú ruku v päsť a vztýčil k nebu. Všetci sme sa zabávali. Keby som čírou náhodou vzlietol, asi by to nikoho neprekvapilo. Veď som gatotkaca, javánsky Superman, niečo ako náš Jánošík, aj keď mám vážne pochybnosti, že by som u nás v uliciach zožal takú odozvu (snáď s maskou Fica:)Ale poďme pekne po poriadku, aby ste si náhodou nemysleli, že mi tu pod rovníkom preskočilo. To ma len kamaráti zo skupiny Slamet man, prezliekli za folklórnu postavičku z tieňového divadla wayang. Na počudovanie ho tu pozná každý, aj malé deti, čo prakticky znamenalo, že moje prevtelenie bolo odsúdené na úspech. Všetci sa usmievali, stačilo sa usmiať. „Vážia si ťa, lebo uchovávaš tradíciu,“ vysvetľoval mi kamarát Hohok. Asi mal pravdu, lebo v ten deň som ani raz nepočul slovíčko – bule. Nebol som bule, čiže biely, ale gatotkaca. A ten je predsa „slávnejší ako Metalica!“ Nakrúcali sme videoklip k piesni Jogja undercover. Bol som hlavný hrdina, ktorý mal poukázať na odvrátenú tvár tohto, inak veľmi pohodového mesta. Do tradičného odevu ma navliekal sám kampung kepala (hlava dediny, akýsi starosta jedenej zo štvrtí, kde má skupina base camp), otec speváka Andyho. Prevtelenie trvalo dobrú polhodinku. Dva dni dozadu som spolu so skupinou vystúpil na koncerte, ktorý sa konal na námestí Alun – Alun, pri príležitosti štvrtého výročia Jogja TV. Boli sme v živom vysielaní. Veselo. Nakrúcanie videoklipu trvalo celý deň. Behali sme po meste a zabávali sa. Neskôr, keď sa v rámci začínajúceho sa obdobia na chvíľu poctivo rozpršalo, som si uprostred mesta, na konci Jalan Malioboro (tunajšej Obchodenej), zakrepčil v daždi s miestnymi stredoškoláčkami. V bielych jilbaboch (moslimských prikrývkach hlavy), školských uniformách a naboso vyzerali nevinne a ja som si na chvíľu pripadal ako medzi anjelmi. Keď ma zbadali, začali jačať a viac-menej okamžite každú jednu napadlo, že sa chce so mnou odfotiť. Obrovské stromy, pod ktorými sa každý večer stretáva mládež, nám robili priam divadelné kulisy a miestne deti ulice hrali na starých gitarách do tanca. „More famous...“ zopakoval Hohok na sklonku dňa, keď sme zaparkovali v base campe. Veď viem. Mám Kristove roky a som slávnejší, než... Už čoskoro. p. s. chalani mi sľúbili, že keď bude videoklip hotový, zavesia ho na YouTube.
A čo nového pod rovníkom? Priznám sa, správy z rodnej domoviny podrobne nesledujem, ale spolu s Atillom a Dorou (maďarskými spolubývajúcimi) sme boli znepokojení nedávnymi incidentmi, ktoré sa odohrali na maďarsko-slovenskom pomedzí. Aj preto sme sa rozhodli demonštratívne zablokovať naše izby a povedali sme si, že v jednej sa spoločne „zmontujeme“ pod obraz boží. Nestalo sa, ale živé diskusie o nezmyselnosti podobných počinov pokračujú. Vzťahy medzi nami sú vrelé a bezproblémové. Navzájom si obohacujeme slovnú zásobu o nové a nové slovíčka, porovnávame, debatujeme. Vášnivejšia diskusia sa odohrala aj po tom, čo Dora navštívila jednu z reštaurácií, kde si rodinky chodia s deťmi vychutnávať psie mäso. Spolubývajúca Talianka Filoména to považuje za prejav mentálnej nevyspelosti tohto národa. Nesúhlasím, aj keď sa psa koštovať nechystám. Do decembrového Nota Bene som napísal šesť krátkych príbehov o mojich domorodých kamarátoch (z redakcie som sa dozvedel, že boli s citom vykrátené:). Pravdepodobne ich začiatkom decembra zverejním aj tu – na blogu (v plnom znení).Píšem aj story o Pierovi, talianskom kamarátovi, ktorý stavia poschodové bicykle. Ak nám to vyjde, postavíme spoločne jeden „tall bicykel“ aj pre mňa. Už v decembri. Podrobnosti a fotodokumentácia z výstavby nebudú chýbať. Medzičasom som si vymaľoval izbu, kúpil novú – bezpečnejšiu helmu a podnikol výlet na západnú Jávu. Opáčil vlakovú prepravu. Slušná. Navštívil mesto Bandung – akýsi Paríž Jávy. Mesto, ktoré je centrom módy, a kde sú údajne najkrajšie dievčatá na Jáve, lebo majú belšiu pokožku. Sú, majú. Výučbu jazyka som zobral poctivo a našiel si učiteľku. Každý druhý deň si platím hodinu a pol konverzácie. Baví ma to. Nové slovíčka si píšem v izbe na stenu, pomedzi obľúbené citáty.
Je toho veľa a čas letí, aj ten gumený. Ubehlo 19 rokov od revolúcie, aj kus osobných dejín. Ivan Štrpka vraví: „Dejiny nie sú. Sú len udalosti a príbehy. Veci, myšlienky a príbehy. Vývoj udalostí a súradníc. A kódov. Je len čosi, čo sa tu neprestajne deje s nami aj bez nás. Všetko ostatné je (číra) interpretácia a jej násilie... Dejiny sú len to, na čom sa dohodneme. Že bolo. A je. Tak a tak. Čo ponúkneme. Čo nám niekto vnúti. V každom prípade najčastejšie sú dejiny to, čo sami vnucujeme sebe samým. Raz tak, raz onak, ale vlastne vždy (diabolsky) krvavo.“ (I.Š. Bebe, krátené)
p. s. Snažím sa... „Uchopiť, čo nás uchvacuje,“ Emil Staiger ako súčasť Tichej ruky od Štrku Ivana a jeho Desať elégií. Ďakujem za poéziu, Anjel. Prídem opäť. Už čoskoro. Chýbate, priatelia.
