reklama

Miesto na smiechu. Hľadanie.

„Až sa raz konečne zbalím, odídem na juh za slnkom a nájdem si miesto na smiechu. oddelím konečne zrno od pliev. mám pocit, že to niekomu dlhujem.“ crosby, still, nash young.

Písmo: A- | A+
Diskusia  (0)
vždy v pohybe
vždy v pohybe (zdroj: js)

Nevedel, čo ho presne čaká. Nič neočakával. Príliš sa nenadchýnal, tobôž nestrachoval. V snahe byť otvorený, sa otvoril novej skúsenosti. Bol pripravený prijímať, nechať pôsobiť, hľadieť - cez seba spoznávať iné svety. 

Na mnohé otázky pred odchodom opakoval jedno a to isté, polonahé slovo – neviem. Kde bude bývať, kedy mu začína škola, čo bude jesť, ako sa učiť jazyk? Tobôž netušil ako sa dá na rok zbaliť do dvadsiatich kilogramov. Stalo sa. Zbaliť sa v hlave považoval za dôležitejšie. Odstrihnúť sa od všetkého, čo ho doma držalo, tešilo, napĺňalo, ťažilo. Neutekal. Dobre vedel, že pred sebou neutečie. Túžil len zmeniť súvislosti, prostredie, kultúru. Vedel o sebe, že sa dokáže prispôsobiť. Kultúrny šok nepostrehol. Prijímal všetko, čo ho len trochu prekvapilo, ako dané. Uvedomoval si, že žiť v cudzej krajine je iné ako len prebývať a cestovať ako turista. Prišlo mu to bezpečnejšie. Pochopil, keď sa ako-tak rozhliadol, keď nasiakol, keď okúsil, ochutnal, pričuchol... „Po mesiaci už bude všetko staro-nové,“ vravel jeho anjel. Od Moniky dostal na krk talizman. Zhodou okolností z Indonézie. Smiali sa.

SkryťVypnúť reklamu
Článok pokračuje pod video reklamou

 A tak odišiel zo zabehnutých súvislostí, od rodiny, ktorá drží a zakaždým dokáže podržať, od priateľov, ktorí inšpirujú a dávajú zmysel. Odišiel vyrovnaný a spokojný. Práca ho vždy napĺňala a bavila. Stál pevne vo svojej iskre a predsa sa rozhodol opustiť istotu, (pre)civilizovanosť väzieb, hodnôt, návykov. Odchádzal otvorený.    Pred cestou   si na základe stretnutí s Indonéziou „nakazenými“ ľuďmi robil poznámky: veľa švábov, potkanov a inej hávede. Zistiť, odkiaľ prichádzajú! Nikdy nechodiť bosý po hline. Je neslušné nosiť nohavice nad kolená. Piť iba kupovanú vodu. Klasická sprcha neexistuje.  Lieky nenosiť, dajú sa kúpiť. Dozvedel sa kadečo. Potvrdilo sa mu, že všetci, takmer do jedného, sa usmievajú. Zistil, že tak robia aj nechtiac. Podstatné je, že ešte stále funguje ako základ mimorečovej komunikácie. Prehlbuje mu vrásky okolo očí.  

SkryťVypnúť reklamu
reklama

Pochopil, že na cestovaní sú najzaujímavejší ľudia, ktorých stretne na ceste. Svoj svet si nosia so sebou, každý má v sebe čosi inšpiratívne, iné, svojské. Dali sa na cesty z rôznych pohnútok. Doma vyhoreli a hľadajú svoju iskru, cestujú, aby spoznávali, aby sa poznali, či rozvíjali svoje schopnosti. Aj tu je dôležité, akými ľuďmi sa človek obklopí.  

Do Indonézie pricestoval v čase ramadánu. Zavše sa v noci budil na volanie muazína, ktorý o tretej nadránom neúprosne vyzýval ľudí k jedeniu. Od východu slnka, až kým nezašlo, sa totiž väčšina domorodcov postila. Krajina sa pozvoľna rozozvučala a zahalila do ťahavých spevov. Nikde nezačínali, ani nekončili. Prichádzali a trvali. Vyvolávali v ňom zvláštnu úzkosť. Zdali sa pochmúrne a príkro kontrastovali s faktom, že si svoje prechodné bydlisko našiel vedľa protestantského kostola. To ešte netušil, že v nedeľu ráno sa nevyspí. Keď ho prvý raz  o siedmej zobudila cirkevná kapela (poctivo ozvučená gitara, bubny a klávesy), mal na prekvapenie príjemný pocit. Hudba bola lepkavá a hlavne veselá. Neodolal a rozospatý vošiel do skromného chrámu. Veriaci ho privítali s nadšením. Oddávali sa spevu a tancu.

SkryťVypnúť reklamu
reklama

Spoznal sa s Petrusom, ochrankárom v jednom z miestnych nákupných stredísk, ktorý mu slušnou angličtinou vyrozprával svoj príbeh o viere. Byť iného vierovyznania ako majorita komunity, do ktorej patrí, nie je vždy ľahké. Niekoľko rokov trpezlivo odolával prejavom nevôle susedov. Vydržal, až kým neakceptovali fakt, že jeho rodina má iného Boha. Ubezpečoval ma, že už je všetko s kostolným poriadkom.

Vierovyznanie je tu zásadná otázka. Je takmer nepochopiteľné, ak Boha nemáte. Aj ateista je neveriaci len vďaka Bohu. Moslimovia sa modlia päťkrát denne. Prvý raz ráno pred piatou, večer naposledy o šiestej. Modlitebne sú všade. Na benzínových pumpách, na školách, v reštauráciách, vedú k nim šípky a nápisy. Vieru cítiť zovšadiaľ. Mešity, odievanie, hlasité vzývanie Alaha...  Islam je tu však rôznorodý. Moslimovia ortodoxní, aj všemožne liberálni. Aspoň v meste, ktoré obýva. Rôznorodosť tu má svoju rýdzu podobu, je nasýtené až po okraj. 

SkryťVypnúť reklamu
reklama

Ramadán sa skončil 1. októbra najväčším sviatkom moslimov nazývaným Idul Fitri, alebo Lebaran. Uplynulo 1429 rokov od príchodu Mohameda do Mekky. Ľudia cestovali domov, za rodinami. Navštevovali sa, jedli, odpúšťali si.  

Bývanie si našiel na okraji Jogjakarty. S tromi priateľmi (Dorou, Filoménou a Atillom) ich čakalo relatívne rýchle zmapovanie miestneho realitného trhu. Keďže škola (ISI) je na juhu mesta, rozhodli sa hľadať v jej okolí. Juh mesta je o čosi lacnejší a jednoduchší ako sever, čo im celkom vyhovuje. Mesto je rozdelené do mnohých kampungov, akýchsi malých komunít, kvázi dedín. Každý kampung má svojho vedúceho, výbor (akési zastupiteľstvo) a bezpečnostnú hliadku. Samozrejme, každý vie o každom. Tak ako na dedine, aj v kampungu vidí každý každému do taniera. Priestoru je menej, hranice a osobné vzdialenosti sa skracujú. Cudzinec môže v komunite narobiť rozruch. Predsa len, má iné spôsoby, maniere, zvyky. Ak príliš vytŕča, môže mať problémy. Vyskytli sa prípady, keď komunita cudzinca donútila zmeniť bývanie.

Dom si našli na juhozápade, blízko ryžových polí, v tolerantnej – umeleckej komunite Nitiprayan, medzi protestantským kostolom a galériou Sangring. Majitelia domu sú kresťania, učitelia. Pani Lies je známa učiteľka tanca, pán Agus učí na jednej z päťdesiatky miestnych univerzít. Rozhodli sa, že dom prenajmú a presťahujú sa.

V záhrade pri sviečke cvičí jógu, na hlave najčastejšie nosí prilbu, rád chodí v šľapkách, chutí mu jesť z banánových listov, zbožňuje čerstvý mango džús.  Žalúdok si zvykol, neprotestoval. Najradšej sa stravuje v miestnych warungoch, ktoré jedlo pripravujú takmer na ulici. Ešte stále nechápe, že „teraz“ je najskôr o hodinu, trpezlivosť zavše trpí, učí sa novým móresom. Hľadá a nachádza si témy na fotenie ( http://picasaweb.google.com/jurajsedlak/VyrobaTehal?authkey=dQqcy2UJaNM# ). Učí sa. Aj jazyk sa na neho pomaly lepí.

Bavia ho výrazy ľudí v tvárach, keď im prezrádza, odkiaľže to pochádza. Krajinu „Slovakia“ si omieľajú na jazyku ako zaklínadlo. Radšej vždy upresní aj svetadiel a svetovú stranu. Východná Európa. Zatvária sa, že vedia, pokývu hlavou na znak toho, že im svitlo. Každopádne, je to pre nich ďalej ako ďaleko. Jogjakarta je vraj iná. Žije tu veľa umelcov, ktorí sú rozhľadenejší. Umenie tu bolo donedávna cudzím pojmom. Zručných a šikovných tu majú habadej. Ľudia sú zemití. Robia, čo vedia.  

Snaží sa rozlúsknuť algoritmus mesta, jeho nepretržité trávenie prítomnosti. V ušiach mu rytmicky prežíva jeho zvuk, jeho polnočné, neobsadené ticho a skoré ranné hemženie sa ľudí. Svitanie, svietenie, tlenie... Ešte pred desiatimi rokmi sa všetci premiestňovali na bicykloch. Dnes mestá zaplavili motorky, ktoré kradnú ticho. Až po mesiaci znovu počul jeho pichľavú podobu, keď sa s dvomi kamarátkami z Čiech vyštveral na gunung Lawu, 3265 metrov vysokú vyhasnutú sopku neďaleko Sola. Do vrchu stúpali v noci, pod nohy si svietili čelovkami. Tisícky svetiel im rástli na konci zraku. Hviezdy a obydlia splývali na rozhraní. Ticho liečilo, zima nedala spať. Ráno sa rozvidnelo do nedozernej diaľky. Domorodci znášali z hory liečivé rastliny, aby ich predali na trhu.  

Synoptici by sa potešili. Do máp by jednostaj kreslili blúznivé slnko a jeho vlhké odtiene. On už dávno vie, že počasie je také, aké si ho človek urobí. Tuší, že si obľúbi dážď. Pristane mu. Bude akousi vonkajšou záclonou, za ktorú sa schová, aby precitol. Už teraz si obdobie predstavuje cez skúsenosť niekoľkých daždivých okamihov. Predurčený lejak zacloní podvečer a vzduch vonia zemito. Vtedy sa najradšej drží pri zemi.  

Hlavu má plnú. Trvalo mu dlhšie ako zvyčajne uchopiť novú skúsenosť do slov, čerstvé postrehy prepisovali tie staré, čo bolo nevypočuté, sa prekričalo, stratilo v nedozernom nálezisku pocitov, farieb, skúseností a iných cností. Prelínajú sa, miešajú, množia. Pribúdajú väzby k okoliu, poznanie súvislostí. Dlhé chvíle trávil a trávi v rozhovoroch. Myslieva na hlad svojich blízkych po informáciách o ňom. Tuší ich otázky, formuluje si ich stále odznovu. Túži nasýtiť ich zvedavosť. Vedel, že raz to príde, že nájde spôsob, samovoľne začne vyvierať. Nabádal trpezlivosť, aby ešte počkala. Vytrpela si jeho neslovotvornosť.

 Keď mlčanie stráca zmysel, treba ho objať. Tvrdí Ivan Laučík. Objíma VÁS slovami. Takto.... priatelia.  

Opatrujte sa.

Sampai jumpa lagi.  

juraj

p.s. where there is no fear, there is beauty. 

Juraj Sedlák

Juraj Sedlák

Bloger 
  • Počet článkov:  16
  •  | 
  • Páči sa:  0x

Freelance žurnalista, donedávna píšuci pre týždenník Žurnál. Hľadám si miesto na slnku. Momentálne slovotvorný a obrazotvorný v Indonézii. Zoznam autorových rubrík:  NezaradenáZAŽIVA v Indonéziipoe3písané pre Žurnál

Prémioví blogeri

Adam Valček

Adam Valček

14 článkov
Jiří Ščobák

Jiří Ščobák

752 článkov
Pavol Koprda

Pavol Koprda

10 článkov
Juraj Karpiš

Juraj Karpiš

1 článok
Monika Nagyova

Monika Nagyova

295 článkov
reklama
reklama
SkryťZatvoriť reklamu