reklama

Nejasná správa o hlade

Horehronie je srdcom Slovenska. Zároveň akousi čiernou dierou na jeho mape. Od Brezna nahor sa dolina na rozhraní Nízkych Tatier a Slovenského Rudohoria borí so všetkým, čo trápi našu spoločnosť. Samotní obyvatelia jej nepovedia inak ako hladová. Ako sa v nej dá prežiť?

Písmo: A- | A+
Diskusia  (0)
Obrázok blogu
(zdroj: js)

Nie je to nijaký skanzen chudoby. Na prvý pohľad ju pri putovaní z Brezna proti prúdu mýtického Hrona nevidno. Aj banky v okresnom meste vraj nevídane prosperujú. Ťahať za bicyklom káru vrchovato naloženú plechom určeným do šrotu nie je výsostný obraz tohto kúta krajiny. "Mám tridsaťosem, desať rokov som bez práce a doma musím uživiť štyri deti," vraví Vlado z Bujakova. Priezvisko nie je ochotný prezradiť. Jeho rodina sa totiž hompáľa v sociálnej sieti. Živí ju štát. Zberom druhotných surovín si prilepšuje. Za kilo plechu mu pribudnú dve koruny. Ani usmiata dôchodkyňa zbierajúca drevo na kúrenie neďaleko čudesne znejúceho Braväcova nie je prototypom človeka žijúceho v hladovej doline. Elektrina a plyn sú drahé pre ľudí roztrúsených kade-tade po Slovensku. Vynájdu sa, najmä ak ide o surovinu, ktorá ich obklopuje. Do očí udrie až chlap, ktorý uprostred dediny Beňuš svojvoľne zdvihne rampu na železničnom priecestí a prejde krížom cez trať sotva pár metrov pred nič netušiacim vlakom. Horehronie je predsa len iné. Svojské ako jeho obyvatelia.

SkryťVypnúť reklamu
Článok pokračuje pod video reklamou

Pred mäsiarstvom v Beňuši je rušno. Domáci potľapkávajú železničného kaskadéra, ale lamentujú o inom. Miestny horal Pavol Paško vo svojej drevenici opatruje nejednu raritu. Je ňou aj prastará mapa posiata čiernymi bodkami. "Rozloženie dojníc na Slovensku," chváli sa. "Čo bodka, to dvadsaťpäť kráv. Skúste ich v doline spočítať dnes. Hovoria jej hladová, aj keď tu nikto nehladuje, ale kravy sú tu spokojnejšie ako ľudia," zahlási čerstvý držiteľ fľaškového piva. Jeho slová potvrdzuje, aj keď z iného uhla pohľadu, i mäsiar oblečený do typickej kockovanej rovnošaty. "Mäso sa predáva biedne, darmo ho ponúkam lacnejšie ako v hypermarketoch."
Pre korunový rozdiel v cene piva či páleného už na Horehroní skrachovala nejedna krčma. Mäso však nie je tekuté. Ani s alkoholom to vraj už nie je ako kedysi. Niežeby ľudia pili menej, ale prestávajú piť z radosti. Ich výplatné pásky zívajú nudou a nedostatkom číslic. Starí si šporia už len na pohreb a lieky. Mladí utekajú. Čo robia tí v produktívnom veku? Netreba hádať. Pracujú v zahraničí alebo v bohatšom "zvyšku" Slovenska.
Počet ľudí žijúcich na Horehroní ustavične klesá. Od rodín a detí odchádzajú nielen otcovia, ale z času na čas i matky. Na týždňovky, na mesiace, na furt. Život bez detí si, naopak, nevedia predstaviť dve oddané učiteľky jedinej malotriedky na Horehroní. Na základnej škole v obci Bacúch sú svedkami rokmi klesajúceho počtu detí. "Vlani sme mali tridsaťtri žiakov, tento školský rok už len dvadsaťštyri. Pred pätnástimi rokmi ich bolo takmer tristo," vyratúva riaditeľka Mária Bridišová. Je si vedomá toho, že dedina bez školy stráca život i kultúru.
Otázku týkajúcu sa platového ohodnotenia odbaví vetou s tromi bodkami: "Keby som nemala rada deti..." Neskrýva ani pohoršenie nad nedávnym výrokom predsedu SMK o "vidieckej učiteľke", ktorým častoval podpredsedníčku parlamentu. "Iste netuší, čo naša robota prináša. Dotklo sa nás to," podčiarkuje riaditeľka.

Horehronie je aj kus divočiny. Drsný kraj lesných robotníkov, pytliakov a potomkov obchodníkov s drevom a uhlím zavše ukáže aj svoju odvrátenú tvár. Tak ako pred polrokom v obci Polomka. Trojica dobre vycvičených policajtov tam brutálne zavraždila podnikateľa. Obyvatelia trojtisícovej dediny to stále > nedokážu stráviť. Rovnako ako krach drevospracujúcej fabriky, ktorá prežila druhú svetovú vojnu, ale neprežila demokraciu. "Mala jediný gáter v republike - volali ho Hitler, ktorý dokázal rezať metrovú guľatinu," dozvedáme sa od domácich. Aj v okolí Beňuša skrachovalo päť píl. Drevo totiž dostávajú len vyvolení. Rovnako skončili aj fabriky, ktoré Vladimír Mečiar rozdal za korunu. Mostáreň Brezno, Sigma Závadka, Strojsmalt v Pohorelskej Maši. Zostali po nich komíny ako memento. Všetky išli dole vodou.
Otcovia rodín sú odkázaní pracovať v českých fabrikách, ženy jazdia na leto ako chyžné do Talianska. Takmer v každej rodine niekto pracuje za hranicami alebo mimo okresu. Presné čísla na úradoch neevidujú, dajú sa len odhadnúť. Len Polomku opustilo za posledné roky asi sedemsto ľudí. Odchádzajú už nielen tí šikovní. Inakšie to nie je ani v rázovitej Heľpe. Na jej kraji vidieť zopár novostavieb. Je tu pošta, banka, zdravotné stredisko, úrad práce aj lekáreň. Otázne je, dokedy. Dobrou správou je, že v dedine by onedlho mali začať vyrábať káble pre ktorúsi automobilku. Práca by sa mala ujsť zhruba tristo ľuďom, prevažne ženám.

"Tu je začiatok vody a koniec chleba." Tak vidí situáciu v doline Milan Babeľa, hlava rodiny, ktorý v Heľpe zapustil korene. Sú tu doma, na svojom a sú na to náležite hrdí. Pracovití ľudia. Aby si prilepšili, dali sa pred niekoľkými rokmi na podnikanie. Otvorili si videopožičovňu. Nešla. Neskôr práčovňu. Tiež žiadna sláva. Nakoniec Anna Babeľová piekla zopár rokov popri zamestnaní doma koláče. Robila, až kým vládala. Vyučená kuchárka mala ponuku na prácu v Martine, ale rodina jej bola prednejšia. Zostala. Syn Jozef je už tretí rok na materskej. Jeho manželka zohnala prácu v škôlke, a tak si vymenili úlohy. Ona zarába, on sa stará o deti. Situácia im dovolí len improvizovať. "Tvrdá realita príde, keď nám zoberú koruny a dajú eurá. Výplaty bude dostávať v minciach," myslí si Jozef Babeľa.
Furman Rudolf Ďurica sa na nedostatok práce nemôže sťažovať. Zarobí, ale nadrie sa. S jedným koňom, traktorom a vlečkou chodí deň čo deň sťahovať drevo z hory. Nebezpečná robota. "Ide o život. Mne aj koňovi," prízvukuje chlap s rukami ako lopaty. Za kubík dreva dostane sto až dvesto korún, podľa terénu. "Rekord mám 270 kubíkov za mesiac. Núkali mi aj robotu pilčíka v Rakúsku. Za sedem eur na hodinu, plus strava a ubytovanie zadarmo. Ale čo s koňom?" pýta sa a zároveň dáva jasnú odpoveď. Doma je doma. Všetci do sveta ísť nemôžu. Chce to viac, než odvahu. Odhaduje sa, že z Heľpy odišlo za posledné roky asi štyristo obyvateľov. Z Horehronia, kde sa nezamestnanosť pohybuje okolo pätnásť až dvadsať percent, sa pomaly, ale isto stáva enkláva "gastarbajtrov". Práca nie je ani pre tých, čo chcú robiť. Pravda je, že sa nájdu aj jedinci, čo už robiť nevedia. Zvykli si, že štát sa postará. Vinu hľadajú všade inde, len nie v sebe.

SkryťVypnúť reklamu
reklama

Je najvyšší čas! Hodiny na veži gréckokatolíckeho kostola v Šumiaci hovoria jasnou rečou. Je na nich o päť minút dvanásť. Pre Horehronie symbolika ako vyšitá. V skutočnosti je totiž pár minút pred piatou podvečer a farár Ján Zavacký sa zberá na omšu. Pozná trápenia tunajších ľudí. "Nezamestnanosť sa stala dvojsečnou zbraňou, novodobým nástrojom vydierania. Ľudia pracujú za almužnu. Minimálna mzda sa inak ani nedá nazvať. A tak mnohí dostávajú na výber: sedem-osemtisíc tisíc v hrubom, alebo im ukážu dvere," opisuje dôstojný pán.
V Šumiaci je už dávno viac pohrebov ako pôrodov. Pribúda len Rómov a zberačov čučoriedok. V dedine sa doteraz angažujú komunisti a veľké slovo majú aj ochranári. Nielen Kráľovu hoľu strážia ako oko v hlave. "Je to smutné, ale príroda je tu krásna," dodáva farár, aby skončil pozitívne. Nie je sám, kto túto krásu vidí. Od Brezna hore je iný svet. Opticky čistá krajina. Oblasť s obrovským potenciálom cestovného ruchu však spí. "Problémom sú komunikácie. Cesty sú deravé ako ementál," hľadá príčiny starosta Šumiaca Marcel Pollák, azda jediný chlap chodiaci po dedine v obleku. Má tridsaťdva a je vojakom z povolania. Spravuje obec s tridsaťpercentnou nezamestnanosťou a rozpočtom takmer osem miliónov korún. Dochádzať odtiaľto do práce znamená viac precestovať ako zarobiť. Najesť sa tu nedá, zato jedna z krčiem na námestí, kde pivo dostať za šestnásť a kávu za desať korún, je len pre nefajčiarov.
Čuduj sa svete!? Na súkromí sa dá prenocovať už za stovku. Za toľko núka nocľah na súkromí čiperná babička pred kostolom. Neobjavený turistický raj? Áno, aj.

SkryťVypnúť reklamu
reklama


"V takýchto oblastiach musia byť ľudia šikovní, aby vyžili. Život tu je drahý," podotýka vyštudovaný inžinier Štefan Lunter. Samostatne hospodáriaci roľník z Telgártu gazduje v prenáj me na družstve v Šumiaci. Už len nadmorská výška ho znevýhodňuje oproti poľnohospodárom kdesi na dolniakoch. Zato pastviny mu môžu ticho závidieť. Aj kravy musia byť spokojné. Začínal v roku 1991 na dvanástich hektároch, dnes ich obhospodaruje stosedemdesiat. Niečo mu patrí, zvyšok si prenajíma. Chová 63 kusov dobytka, zamestnáva jedného zamestnanca, ďalšieho berie na živnosť. "Bez dotácií by som neprežil. Smutné je, že štát podporuje len udržanie poľnohospodárstva, nie rozvoj. A to nestačí!" Už neraz riešil dilemu - vydržať, alebo skončiť. "Bez vzťahu k pôde, ktorý mi vštepovali rodičia, by som túto prácu robiť nemohol. Som im za to vďačný," podotýka najmladší zo šiestich súrodencov. "Keď sa odhodláte podojiť kozu, časom sa vám podarí podojiť aj banku. Skúsil som to," hrdo hlása rozhľadený hospodár. Len sám vie, čo všetko to prináša. Dotácie, to je veľa papierovania a cestovania. "Spolu s mliekom ma však postavili na nohy," deklaruje Štefan Lunter, človek, ktorý ide príkladom. V Telgárte si postupne zriadil penzión. Pochopil skrytý potenciál tohto zabudnutého regiónu. V obci podniká aj Peter Vlček, rodák z Banskej Bystrice. Pečie pizzu. Kumštu sa podučil v Taliansku a už tri roky ju vlastnoručne pripravuje na konci Horehronia. V kuchyni mu pomáha manželka a zdá sa, že už konečne našiel aj dve čašníčky. Malý zázrak v obci, kde sa mladí ľudia dajú spočítať na prstoch dvoch rúk. V Telgárte sa dozviete, že Horehronie sa začína od Brezna hore, ale Brezno ešte nie je Horehronie. Tak či onak, tri kilometre za Telgártom, takmer na konci slovenskej "route 66", pramení naša druhá najdlhšia rieka. Kraj, ktorým tečie na jej hornom toku, je srdcom Slovenska. Nanešťastie, trpí. Vidieť to nielen na nedostatku práce, odleve obyvateľstva a v krčmách, ale aj na zhoršujúcich sa medziľudských vzťahoch. Niektorým chýba práca, iným dôstojná pláca. Jedna z našich najkrajších dolín je po týchto hodnotách priam hladná.

Juraj Sedlák

Juraj Sedlák

Bloger 
  • Počet článkov:  16
  •  | 
  • Páči sa:  0x

Freelance žurnalista, donedávna píšuci pre týždenník Žurnál. Hľadám si miesto na slnku. Momentálne slovotvorný a obrazotvorný v Indonézii. Zoznam autorových rubrík:  NezaradenáZAŽIVA v Indonéziipoe3písané pre Žurnál

Prémioví blogeri

Juraj Hipš

Juraj Hipš

12 článkov
Monika Nagyova

Monika Nagyova

295 článkov
Juraj Karpiš

Juraj Karpiš

1 článok
Matúš Sarvaš

Matúš Sarvaš

3 články
Zmudri.sk

Zmudri.sk

3 články
reklama
reklama
SkryťZatvoriť reklamu